Nechápe čo sa deje. Vždy keď sa začne schyľovať k niečomu viac, ako len pár pús, odtiahne sa, zavrie oči a stuhne.
„Nie, nemôžem ti to povedať. Je to ťažké, neviem... .
Preboha, hádam ju voľakto neznásilnil? Kto jej ublížil? Nie som blbý, nie je to v poriadku. Čo sa stalo, Anka, no povedz mi to, ja ťa pochopím. Ale nahlas to nedokáže vysloviť, čaká, čo povie, vidí, že rozmýšľa no nevie ako začať.
No nakoniec to z nej vylezie. On nechápe.
Preboha, nieeeeee.....ako mohol, veď je to jej otec, vždy bol v pohode........a toľko rokov, veď bola dieťa...... . A zostalo len plno prázdnych myšlienok.
„Nie, nepôjdeš domov, poď zoberiem ťa niekam.“ Ona poslúchne, otupená tým, že konečne to voľakomu mohla povedať, no stále bolesťou, ktorú si tak dlho nepripúšťala. Odľahlo jej, no čo ďalej? Kam ma berie?
„Suseda je psychologička, ideme za ňou, toto musí skončiť.“ Zľakla sa, aj keď jej otec tak ublížil, stále ho ľúbila, veď bol na ňu aj dobrý, urobil pre ňu všetko na svete. Aj keď si neskoro uvedomila, že na ich „malom tajomstve“ nie je všetko v poriadku. Vždy to potlačila, keď ju zobral na zmrzlinu, zahrať si futbal.
Vošli dnu. Pani doktorka ich privítala, čakala ich. Vypočula si ju. Zavolala matke.
Matka plakala. Povedala, že niečo tušila, no nechcela si to pripustiť. Stále plakala, objala dcéru a povedala, že to zvládnu. Doktorka zakázala otcovi niečo povedať, Anka išla spať k priateľovi.
No matka nevydržala. Nakričala na otca. Otec vstal, zavrel dvere a vrátil sa až ráno. Na stôl položil nejaké papiere a opäť odišiel, no viac sa nevrátil. O dva dni ho našli obeseného, s listom na rozlúčku. Vraj by nezniesol tú hanbu, že sa o tom dozvedia susedia a najbližší. Ospravedlnil sa matke.
Matka odvrhla dcéru, vraj ona môže za všetko, za otcovu smrť, za to, že neuživí brata, lebo otca niet. Zabudla na sľub, ktorý dala len včera.
Anke zostal len priateľ, ktorý ju podržal a zobral k sebe. Jeho rodina ju miluje viac, ako jej vlastná.
(Príbeh je založený na skutočnosti, mená sú samozrejme zmenené. Tento príbeh ma dostal, chcela som sa oň podeliť. Hlavne preto, že sa to stáva v rodinách, úplne normálnych, kde by to nikto nikdy nepovedal. Zostáva mi len dúfať, že sa to nikdy nestane mojim deťom, ani deťom nikoho iného. A ďakujem Bohu, že som mala to šťastie a narodila sa v takej rodine akú mám.)