A to je veliká pravda. Ako som aj našej susede, s ktorou sa bavíme maximálne o počasí, povedala: "Ach, keby nemám Evičku, nemám už naozaj nikoho!" Čo boli veľké city vtedy vo mne voči segri. Aj keď to bol trapas nad trapasy, lebo moja susedka mi na to povedala: " Tak to máš blbé!" uvedomila som si, že je to tak.
Nedokážem pochopiť, ako sa veľa súrodencov háda, nebavia sa spolu, vykrikujú si, že:"Už nie si moja sestra, už nie si môj brat." A kvôli takým sprostostiam, ako je neumytá kúpeľňa, špinavá šálka, rozbité malovátko a čo mi naozaj padne zaťažko pochopiť, sú hádky kvôli majetku. Je jedno, kto začal, či niekto zobral a nechcel dať, ale druhý sa cítil ukrivdene, že možno dostal málo, aj keď dostali rovnako.
Ja si naozaj neviem predstaviť, hlavne to, že by sa niečo stalo našim, už to by bolo hrozné, nie ešte aj prísť o najbližšieho človeka v mojom živote kvôli nepárnemu počtu stoličiek.
Už teraz mi je koľkokrát smutno, keď je segri na intráku. Priateľstvá zo strednej už sú tatam, každý máme svoj život, na výške spolužiačky tiež nemajú čas so mnou neustále vysedávať a počúvať moje výlevy, frajer by si asi vytrhal vlasy, keby ma má počúvať celé dni. A jemu nemôžem hodiny rozprávať o sprostostiach, to môžem naozaj len sestre. Okrem toho, že segri má neuveriteľne empatického ducha v sebe, a je aj Krása Nevídaná (ok segri, ak to čítaš, si aj inteligentná:)), ona ma naozaj počúva.
Prisahám na našu lásku, nech mi zarastú nechty na nohách, ako mi dneska povedala ( je aj vtipná, ne?), že keby nemám ju, som dávno na psychiatri najskrachovanejšia existencia na svete.
Jedine rodičia alebo súrodenci nás poznajú najviac, lebo spolu žijeme. Nechcite stratiť niekoho tak blízkeho za blbosť.
V niečom majú v tom kostole pravdu. Ak chcete niečo napraviť, začnite od seba a v prvom rade sa naučte odpúšťať.
Možno môj článok nemá hlavu ani pätu, možno si mnohí prečítajú len nadpis, ak vôbec, ale tí, čo ste to čítali, zamyslite sa nad tým. Ako hovorí môj tatino: "Krv neni voda!"
